Koľkokrát ste sa pristihli pri tom, ako ste sa započúvali do jemnej melódie znejúcej na Námestí sv. Mikuláša? V hektickom dni je viac než pravdepodobné, že ste si ju počas náhlenia sa niekam vôbec nestihli uvedomiť, a práve teraz si kladiete otázku: aká zvonkohra?
MELÓDIA Z NEBA
Podobnú otázku sme si položili aj v našej redakcii, a tak sme sa nedávno vybrali na samotné „miesto činu“, aby nám kompetentní osvetlili, čo sa za melódiami skrýva.
V trinástom storočí, kedy bol kostol postavený, by melódiu z kostolnej veže brali ako zázrak či zlé znamenie. Dnes tomu tak nie je. Nielenže sa nikto nečuduje, odkiaľ sa hudba vzala, ale dvanásť rokov je dosť dlhý čas na to, aby si obyvatelia Starej Ľubovne na tóny z veže zvykli natoľko, že ju pomaly ani nevnímajú.
Tri druhy melódií (vážna, vianočná, bežná), podľa ročného obdobia a príležitostí, striedavo vychádzajú z kostolnej veže na chráme sv. Mikuláša v pravidelných hodinových rozostupoch. Predchádzajú im krátke odbitia. Každú štvrťhodinu vydá o jedno odbitie viac. O celej hodine nasleduje po štyroch takýchto odbitiach odpočet aktuálneho času. Po ňom sa automaticky spustí samotná melódia zo zvonkohry. Spúšťa sa o ôsmej hodine ráno a jej poslednú melódiu si môžete vypočuť o dvadsiatej prvej hodine večer. Sú len dve obdobia v roku, kedy na čas zvonkohra utíchne - pred Vianocami a Veľkou nocou.
REPERTOÁR
Ak by ste prejavili nespokojnosť s repertoárom zvonkohry, zrejme by ste nepochodili. Pesničky sú nastavené automaticky a o možnosti ich obmeny súčasný správca - Verejnoprospešné služby v Starej Ľubovni, poznatok nemá. Riaditeľ VPS Ľubomír Krett však na otázku o zmene skladieb pohotovo reagoval: „Doposiaľ sme o tom neuvažovali. Ale nie je problém, zavoláme do firmy, ktorá nám zvonkohru dodala a opýtame sa, či takáto možnosť je.“
Okoloidúci, ktorých sme oslovili s otázkou, či by hudbu chceli pozmeniť, ale boli spokojní s tým, čo zvonkohra ponúka. Pre tých, ktorí ju registrujú, je podľa všetkého príjemným doplnkom slnečných dní a podvedome pôsobí pozitívne.
BLIŽŠIE K „TAJOMSTVU“
Neváhali sme a možnosť pozrieť sa na tú zázračnú vecičku zblízka, sme si nenechali ujsť. Neodradilo nás ani upozornenie, že je to tam hore (v kostolnej veži) dosť nebezpečné a vstup na vlastnú zodpovednosť. Pracovník z verejnoprospešných služieb, ktorý sa o zvonkohru a mechanické hodiny stará, nám odomkol malé drevené dvere. „Na údržbu je nenáročná,“ potvrdil slová riaditeľa VPS a trochu to rozviedol, „spočíva len v obmene skladieb – obmene tém, prípadne po výpadku elektrickej energie v meste. Vtedy vzniká istý časový posun nakoľko je synchrónna s mechanickými hodinami a je nutné to zosúladiť.“
Cestou nahor sme si postupne začali uvedomovať obsah slov „na vlastnú zodpovednosť“. Asi v dvoch tretinách veže sme sa (našťastie) zastavili. Každému prislúchal jeden malý schodík či drevená doska. Na malom priestore boli oproti sebe mechanika veľkých kostolných hodín a „naša“ zvonkohra – teda nenápadná sivobiela skrinka. Medzi spráchnivenými drevenými podlahami a pavučinovými kamennými stenami pôsobila priam nadčasovo.
So spokojnosťou, že vieme, čo obyvateľom a návštevníkom mesta Stará Ľubovňa pripomína tempo dňa, sme sa opatrne za zvláštneho zvuku hodín presunuli opäť na pevnú zem. Ostalo nám niekoľko minút do momentu, kedy sa mala v ten deň po druhýkrát „skrinka“ rozozvučať. Trpezlivosť sa nám vyplatila a presnosť hodín ani zvonkohra nás predsa len nesklamali. Ľubovnianska zvonkohra skutočne funguje, tak ako má.
Text (ad), foto (pp, mv)
