Rozhovor s troma cestovateľmi po Madagaskare... krajine, kde mesiac svieti úplne inak

Presne mesiac - od 5. septembra do 5. októbra, trvala odysea štyroch dobrodruhov (na fotografii zľava) – Daniela Šaka (D.Š.), Michala Petriláka (M.P), Matúša Ogurčáka (M.O.) a ich českého kamaráta Ondřeja Svobodu, po 11 000 km vzdialenom Madagaskare. Jej výsledkom bolo 8 tisíc fotografií a množstvo artefaktov, z ktorých zlomok sa prví traja rozhodli prostredníctvom netradičnej výstavy s ešte netradičnejším názvom – Sali Waza, priblížiť aj staroľubovnianskej verejnosti... 

Sali Waza, ... zvláštne slovo. Čo vlastne znamená? 
D.Š.: - V malgašskom jazyku to značí Vitaj beloch. Práve týmto pozdravom vás tam privítavajú domorodé deti, ktoré ho kričia aj z 500-metrovej vzdialenosti. Mali sme z toho veľmi dobrý pocit. 
Prečo ste sa rozhodli odcestovať práve na Madagaskar? Bol za tým nejaký špeciálny dôvod?
D.Š.: - Ten nápad skrsol v hlave O. Svobodu. Sú tam totiž nádherné žulové monolitické steny, ktoré sme chceli zliezť, popritom fotiť a natočiť o tom film. Samozrejme, cieľom výpravy bolo aj trochu spoznať krajinu.
Pokiaľ viem, na Madagakare sa hovorí po malgašsky a francúzsky. Ako ste sa tam dorozumievali? 
D.Š.: - No... bolo to dosť ťažké, pretože anglicky veľa ľudí nevie. Ale stále sa nám podarilo natrafiť na to jedno percento ľudí, ktorí ju ovládali. 
Vaša expedícia musela byť náročná nielen na kondíciu, psychiku, ale i financie...
M.P.: - Samotný pobyt až taký drahý nebol. Čo nás vyšlo najviac, bola letenka – tá stála, myslím, okolo 35 tis. Sk. Keď k tomu prirátam víza, očkovania,... dokopy to robilo takmer 70 tis. Sk. Čo je ale ešte pomerne málo v porovnaní s cenou, ktorú si za pobyt na tomto ostrove pýtajú cestovné kancelárie – 110 tis. Sk za 10 dní...
Kde ste si na to zarobili? 
D.Š.: - Mesiac a pol sme robili výškové práce. 
Vráťme sa teraz opäť k výstave. Tá by mala v Provinčnom dome trvať vďaka agentúre Marmon až do konca t.r. Na čo všetko sa už teraz môžu jej návštevníci tešiť?D.Ś.: - V prvom rade na fotografie. Spolu sme ich totiž nafotili asi 8000. Pred týždňom sme mali prezentáciu, kde sme vybrali 800 a priamo na výstave môžete vidieť asi 50 z nich. Ďalej sú tu typické šatky, ktoré nosia ženy okolo bedier a používajú ich ako sukne, priniesli sme sem masky a tradičný hudobný nástroj jembee. Na stenách ale môžete vidieť aj tamojšie oblečenie či deky, ktoré domorodé obyvateľstvo používa na prikrývanie alebo na ozdobu. 
Všimol som si krajinu, portréty, sú tu zábery zo stien... Ktoré fotografie však najviac vystihujú vašu cestu? 
M.P: - Jednoznačne tie z lezenia. Viac než dva týždne sme totiž strávili v lezeckom Campe Catta, pod 800-m vysokými stenami Tsaranoro. 
Potom, ako viem, ste týždeň cestovali. Čo sa vám teda na tejto krajine, patriacej mimochodom medzi desať najchudobnejších vo svete, páčilo najviac? 
M.O.: - Ten pokoj, kľud. A určite nezabudnuteľná príroda. 
Keď sme už pri tom, akí tam žijú ľudia? 
M.O.: - Je rozdiel, či ste v meste alebo na dedine. Tam sú totiž obyvatelia srdeční, dali by vám všetko -  aj to posledné - čo majú. Naopak, v mestách sú už asi od turistov naučení, že aj keď majú, stále od vás niečo chcú a žobrú. 
D.Š.: - Malgaši vyznávajú úplne iné hodnoty ako my. Najviac som bol prekvapený deťmi, tou ich úprimnosťou, radosťou, ktorú okolo seba šírili. Nemali nič a pritom mali všetko. Tešili sa z každej maličkosti, čo my, v našej civilizácii, už asi nedokážeme. 
Týmto by sme mohli rozhovor pokojne zakončiť, ale nedá mi neopýtať sa ešte na váš emocionálne najsilnejší zážitok z cesty. 
D.Š.: - Myslím, že to bol ten, keď sme vyliezli dosť ťažkou cestou na vrchol Tsaranoro Kely, a spoločne, všetci štyria, sme strávili noc na vrchole. Pod úžasným nebom, (vďaka južnej pologuli) inými hviezdami... a  kde Mesiac svietil úplne inak.
Text a foto (mv)