Aj ľubovniansky basketbal má svoje dve tváre

Premiérová sezóna sa mužskému basketbalovému tímu Starej Ľubovne vcelku vydarila. Svedčí o tom aj článok v ĽN 24/2008 Siedme miesto je úspechom. Nedopovedané v ňom ale zostali niektoré veci ohľadom jeho smerovania. Dôvod? Na budúci rok v ňom možno nakoniec nebude mať kto hrať...

Keď som pred rokom robil rozhovor o návrate mužov pod ligové koše, doslova ste sršali nadšením. Ako ale vidím, dnes je vaša nálada úplne iná...
J.Š.: - Niet sa čomu čudovať, keď hráči, ktorí ľubovniansky basketbal kedysi zakladali, z mužstva postupne odišli... 
Podľa toho čo som počul, to bolo vraj preto, lebo mali o basketbale úplne iné predstavy ako tréner. 
P.S.:- To nie je pravda. Poviem to teraz za všetkých: mali sme na basketbal úplne iný názor ako predseda oddielu Ján Bronek. 
J.O.:- To môžem potvrdiť. Hurtuk, Kundrát, Špeš, Ľaš, Hennel či Peter a Pavol Sekelskí sa rozhodli, že nebudú hrať v manšafte, v ktorom dostávajú príležitosť prevažne hráči zvonku a naši sedia na lavičke. Aj preto sme si s pánom Bronekom "vymieňali" svoje názory. A pritom on pôvodne mužský basketbal v Ľubovni nechcel.
To si pamätám...
J.Š.:- Vec sa má tak, že to my sme sa dali dokopy, absolvovali celú letnú prípravu, trikrát do týždňa tréningy. Práve my sme si všetky veci sami zabezpečovali, hľadali trénera a aj sa čosi skladali... 
J.O:- ...a pritom sme vôbec neboli závislí od predsedu oddielu. Chceli sme len, aby nás nechal žiť, aby zbytočne nevstupoval do tímu, s ktorým on neodtrénoval jediný tréning.
A neskúšali ste si to vydiskutovať?
J.O.:- Ale áno. Na jedinej hráčskej schôdzi povedali naši hráči svoje výhrady. Ale namiesto toho, aby sa riešilo, či chceme ľubovniansky basketbal s Ľubovňanmi alebo nie, sa rozhodlo: nech idú, máme cudzích hráčov dosť. 
J.Š.:- A pritom, keď šla Ľubovňa hrať vonku, prišli na zápas traja a čakalo sa, kto ešte dôjde. Viackrát musel dokonca zaskakovať tréner.
Zaujímavé... Ale opýtam sa takto - nebol problém aj v tom, že ste mali menej herných skúseností ako Kňazovický a spol.?
J.Š.:- Samozrejme, že sme ich toľko nemali. Ale kde sme ich mali získať, keď nás neposlali na ihrisko? A nebol problém v tom, že by tak chcel tréner. On dostal len príkaz: oni tu prišli, oni budú hrať. 
Ako túto situáciu znášali chlapci? 
J.O.:- Zle. Jánovi Bronekovi sa podarilo znechutiť všetkých hráčov na lavičke. Navyše, zasahoval mi do práce, čo nerobilo dobre ani chlapcom, ani mne. Ako tréner, ktorý má na basketbal licenciu a ktorý by tak mal čosi vedieť o tom športe tvrdím, že je trošku choré kohosi „vyduriť“ na posledných pár minút, keď už je výsledok zápasu jasný. Akú majú mať potom hráči motiváciu?
P.S.:- Navyše, boli tu očividné rozdiely, ako sa Ján Bronek choval k nim a ako k nám. My sme po jednej chybe šli dolu z ihriska, oni nie.  
A nedalo sa „neľubovňanov“ stavať napríklad najviac dvoch-troch, aby popri nich vyrástli domáci hráči? 
P.S.:- Tréner to tak aj chcel, no vedúcemu oddielu to neprichádzalo ako nejaké riešenie. Raz sa totiž vyjadril, že musia byť výsledky. Ale zápasy, ktoré by sme prehrali my, by sa prehrali aj tak. Žiaden zázrak sa asi neudial. 
J.Š.:- Pred rokom sa v Ľubovni vytvorila partia ľudí, ktorí si rozumeli a ktorí vôbec nemali problém s trénerom. Keby sme teda aj skončili poslední, bola to len prvá sezóna. 
Otázka na trénera - hráči odišli, čo teraz vy? Končíte? 
J.O.:- Áno, končím. 
A dôvod? 
J.O.:- Nemáme mládež! Nikto nebude trénovať, ak bude sedieť celú sezónu na lavičke. Keď chlapci zakladali klub, bavili sme sa o tom, že sa zameriame práve na talentované deti a mládež. Išlo nám o to dostať ich späť do telocvične. Ak to nie je možné, o čom ten šport potom je? 
Na basketbal ale, dúfam, nekašlete... 
J.O.:- Určite nie. Dokonca pre ľudí v meste chystáme prekvapenie. Aké, to sa dozvedia ešte v priebehu prázdnin...
Text a foto (mv) 

O stanovisko ku kritickým slovám na jeho adresu sme požiadali aj predsedu basketbalového oddielu ŠKM Stará Ľubovňa Jána Broneka. 
Hráčom z Ľubovne predovšetkým vadilo, že napriek ich iniciatíve pri zakladaní klubu a absolvovaní celej letnej prípravy sedeli väčšinou len na lavičke. A na ich úkor hrali „cudzí“... 
- Tí, ktorí odišli, si mysleli, že druhá liga bude lážo-plážo. V priebehu sezóny som zvolal hráčsku schôdzu a spýtal sa ich, či chcú hrať alebo nie. Oni odpovedali: za takýchto podmienok nie. Lenže, na začiatku som im jasne povedal, že jeden z nich bude hrať celý zápas, jeden si posedí na lavičke a jeden sa dostane na ihrisko až v závere. Oni to brali. Po čase však postupne prestávali jednotliví hráči chodiť na tréningy, čo mi avizoval aj tréner. 
Lebo nedostávali šancu...
- V prvom rade musia najskôr trénovať... a chcieť. A nemyslieť si, že po troch mesiacoch z nich budú basketbalové hviezdy. Mimochodom, cudzí - išlo o jedného hráča na hosťovaní (Uhričík), Žiak, Kňazovický a Pavlovič sú našimi kmeňovými hráčmi. A kostru mužstva na začiatku tvorilo 15 hráčov z Ľubovne. 
Dôvodom ich nestavania údajne bolo aj to, že ste po mužstve chceli výsledky. 
- Pozrite sa, všetci z nich dostali príležitosť. V Levoči dokonca hrali bez cudzích hráčov a prehrali rozdielom osemdesiatich bodov. Keď chce mať basketbal peniaze z Mesta a od sponzorov, musí mať aj výsledky. Nemôžeme v druhej lige prehrávať rozdielom 50-tich a viac bodov. Nech si teda tí, čo odišli, vstúpia do svedomia. Nikto ich nevyhodil, odišli sami. Do kolektívu sa však môžu kedykoľvek vrátiť. 
Vraj ste tiež mužský basketbal v Ľubovni nechceli. 
- Keby som ho nechcel, tak by sme ho určite nenahlásili do súťaže. Pretože je to aj záležitosť zabezpečenia finančných prostriedkov. Tí, čo odišli, tiež sľúbili, že zoženú sponzorov na túto činnosť a nezohnali ani jedného. 
Odzneli aj výhrady, že ste počas zápasu zasahovali do hry a tréner nemohol poriadne „odkaučovať“ zápas...
- Ako asistent trénera som mal právo vstupovať do hry! Ja som teda J. Obercianovi len určitým spôsobom pripomienkoval, že treba urobiť to alebo to. V domácich stretnutiach som dokonca ani na hráčskej lavičke nebol, pretože som sedel za zapisovateľským stolíkom a obsluhoval „24 sekúnd“. Pán Obercian mi už v priebehu súťaže avizoval, že dokončí iba túto sezónu, lebo s takým kolektívom sa nedá pracovať. A 26. júna mi na výbore basketbalového oddielu oznámil, že má tohto dosť a končí. Touto cestou mu teda ďakujem za viac ako päťročnú prácu v oddieli pri rozvoji mládežníckeho športu. 
Končí aj mužstvo? 
- Nemalo by. Pokiaľ sa muži dajú dohromady a zoženú si trénera, tak ich prihlásim do súťaže. V súčasnosti tvorí družstvo 8 hráčov zo Starej Ľubovne, ktorých by mali posilniť traja až piati basketbalisti z iných oddielov formou hosťovania. Uvedení sťažovatelia majú možnosť venovať sa rozvoju mládežníckeho športu. V priebehu celého roka neurobili preto nič.
V závere chcem zároveň poznamenať, že uplynulú sezónu dokončili Mojcher, Mikuš, Bronek, Pitoňák, Šmigeľ, Billík, Obercian ml., Obercian st. (ako hrajúci tréner), Žiak, Pavlovič, Kňazovický a hosťujúci Uhričík. Uvedení hráči s výnimkou oboch Obercianovcov, sa nestotožňujú s názorom sťažovateľov, pretože chcú v sezóne 2008/09 pokračovať ďalej v druholigovej súťaži.
(mv)